Práca po novom vymedzuje miesto a význam generácie Všeslávie (P. J. Šafárika, J. Kollára, F, Palackého a K. Kuzmányho) pri formovaní národného povedomia na Slovensku spolu s všeslovanskou myšlienkou a vývoj názorov na slovensko-českú spolupatričnosť, koexistenciu a problémy, ktoré ich sprevádzali. Vychádza z poznatkov a analýzy sociálno-politických, ideovo-teoretických, literárnohistorických , literárnovedných, historických kultúrnych a iných poznatkov na pozadí európskych myšlienkových teoretických prúdov a udalosti doby. Usiluje o filozofické zovšeobecnenie so zreteľom na vplyv nemeckej klasickej filozofie na mysliteľov generácie Všeslávie, zvlášť filozofie J. G. Herdera. Genéza udalosti a ideových prúdov s protirečivými tendenciami na pozadí filozofie dejín umožňuje nové zistenia a roviny hodnotenia. Koncepčný prístup k hodnoteniu generácie Všeslávie je odmietnutím koncepcií, ktoré boli do našich teoretických predstáv implantované neorganicky cudzími teoretikmi a predstavami, bez rešpektovania charakteristických slovenských špecifík, ktoré reprezentovali politické záujmy vládnucich väčšinových národov, s ktorými Slovensko zdieľalo spoločné súštatie. Bez objektívne pravdivého osvojenia si myšlienkového dedičstva našej minulosti, kultúry, života, politických zápasov a diania, existujúce spoločenské vedomie ako dejinotvorný subjekt národa zostáva iba chudobným vedomím existujúcej prítomnosti. S vedomím, ktoré nespočíva svojimi koreňmi hlboko v minulosti, nemá osvojenú dejinnú skúsenosť a ponaučenia, možno ľahko manipulovať, alebo ho dokonca i stratiť. Je to však strata i dejinotvornej schopnosti a činnosti tohto subjektu ako formy a spôsobu národnej existencie. Budúcnosť, nech by bola akokoľvek lákavá, perspektívna a krajšia, za takých podmienok sa aj so svojimi ideálmi, cieľmi a predsavzatiami vzďaľuje a rozplýva. Osvojovanie si dedičstva nie je nikdy ukončeným procesom. Jeho úroveň a objektivita zodpovedá úrovni kultúrnej vyspelosti národa i dobe, v ktorej i po ktorú sa skúma z najrozličnejších hľadísk v rozmanitých spoločenských a kultúrnych pomeroch i súvislostiach. Možno hovoriť o dedičstve národa a o dedičstve ľudského rodu, ktoré obsahuje najvýznamnejšie hodnoty vytvorené všetkými národmi v minulosti. V dejinách sa dedičstvo obohacuje, modifikuje, transformuje a s narastajúcou diferenciáciou zjednocuje, ale súčasne sa zbavuje toho, čo sa prežilo, prestalo byť hodnotou a stratilo význam. Slovensko s ohľadom na zložitú existenciu svojej národnej suverenity aj napriek už pomerne značnému množstvu publikácií a prác zaoberajúcich sa myšlienkovým dedičstvom, je v porovnaní s ostatnými národmi ešte len na začiatku osvojovania si, a tým vlastne i seba ako formy vedomej existencie čiže dejinotvorného subjektu národa. Osvojovanie si je súčasne i rozvíjanie a kultivovanie tohto subjektu, čo má v prípade Slovenska o to väčší význam, že ešte v roku 1918 pri vzniku buržoáznej republiky bol v neutešenom stave. Z celkového počtu 3862 škôl na území Slovenska bolo len 344 slovenských z toho 233 jednotriednych, ale ani jediná stredná. Z 30 000 štátnych zamestnancov bolo len 2000 Slovákov a zo 400 osôb venujúcich sa humanitnej oblasti nebolo ani 20 Slovákov. Ešte hrozivejšia bola skutočnosť, že zo 644 učiteľov Slovákov (respektíve hlásiacich sa za Slovákov) bolo len 36 na stredných školách, kým ostatní iba na základných. Z nich však pri kvalifikačných skúškach najmä zo slovenčiny obstálo len 19 (v uvedenom počte nie je zahrnuté duchovenstvo). Taká bola v roku 1918 na Slovensku skutočnosť, ako dôsledok bezohľadnej maďarizácie. Slovenský národ však za výdatnej pomoci bratského českého národa začal novú kapitolu svojho úsilia o národnú suverenitu i v osvojovaní si svojho národného dedičstva. Našťastie neporovnateľne bohatšieho než by sa dalo usudzovať len podľa uvedenej štatistiky. Z obsahu diela: I. GENERÁCIA IDEY VŠESLOVANSKEJ VZÁJOMNOSTI II. SOCIÁLNO-POLITICKÉ PODMIENKY UTVÁRANIA VŠESLOVANSKEJ MYŠLIENKY A SLOVENSKÉHO POVEDOMIA